Leto sa pomaly končí. To viem pretože dni sa krátia. Som si všimla lebo keď ideme na idemebehať, tak Tomučofurtbehá svieti hlava nabielo a mne zasa načerveno. Beháme totiž takmer vždy večer a bez bieleho svetla by Tenčofurtbehá videl prd makový a nie pod nohy a bez červeného svetla by pre zmenu nebolo vidieť mňa. Splývam s pozadím. Naposledy, keď sme boli takto po tme na idemebehať, sa stala strašná vec. Stretli sme nebezpečne vyzerajúceho psa – takého mnohozubového. Keď ma zočil, hneď po mne vyštartoval. Ja som tiež vyštartovala – na ústup. Tenčofurtbehá sa ani nestihol spamätať a už ma nebolo. Mnohozub bežal za mnou. Zahnal ma až k Dunaju. Voda, nevoda, musela som tam skočiť. Situácia bola kritická. Psisko sa približovalo, takže som musela cúvať do rieky. Až po podvozok! Ďalej to už nešlo, plávať ma nedonúti! Vtedy som si spomenula na heslo obrancov od Stalingradu: “Za Volgou pre nás končí svet” a rýchlo si v hlave vytvorila plán obrany. V takto kritickej situácii mal môj plán len jeden krok: kvílivo a čo najhlasnejšie štekať až kým Tenčofurtbehá nepribehne a nezachráni ma. Fungovalo to. Pribehol, nazval ma Tytrúbabojazliváonsachcelenhrať a zahnal príšeru na ústup. Musím teda povedať, že občas som fakt rada že ho mám. Veď som mu to aj patrične dokázala keď som ho celého úplne mokrá poskákala. Na druhej strane, ak by som namiesto Idemebehať ležala na gauči, žiadna dráma by sa nekonala.
