Aby ste si nemysleli, že som lenivá ako nafťák v zime, vysvetlím vám, aký je môj vzťah k behu. Stručne a jasne – milujem behať. Ak ste už čítali nejaké moje predošlé príspevky, teraz asi rozmýšľate, či som v posledných dňoch nebola pridlho na slnku. No nebola. Fakt to tak je. Nemusím Idemebehať, to áno. Vtedy totiž Tenčofurtbehá udáva tempo aj smer a beží dlho a pomaly. Si neviete predstaviť, čo je to v tom tempe skoordinovať všetky nohy keď máte pohon štyrikrátštyri. Navyše keď brzdím motorom, zadná náprava mi uteká do strany. To nie je dobré na chrbticu. No a stále ma nazýva všelijakými menani ako napríklad: Fujto, Nechajtúzdochlinu, Kdesaflákaš alebo Užlenpäťkilometrov. Dnes sme ale neboli na Idemebehať, ale na Idemevon. Na úplne novom mieste – trávička od nevidím do nevidím, pľac ako stvorený na poriadny šprint. Som to dala na Usaina, hoooore dooole – veľakrát. Potom som aj miestne kaluže stihla okoštovať, aj som odcikala na pozdrav miestnym havkáčom. Čo vám poviem, produktívny deň. Jáj a dostala som kúsok langoša. Nič moc, ale zlízala som syr.
