Zavolajte PSOciálku! No vážne, mňa to už prestáva baviť. Tento víkend sme totiž opäť boli na Idemenavýlet. Tentokrát sme boli v Budapešti. Pes by očakával, že ak má niečo v mene slová Búda a Pes, že to bude niečo zaujímavé, ale ukázalo sa, že to je len obyčajné veľkomesto. Tenčofurtbehá tam bol hádajte čo? Suprájs, suprájs, bol tam bežať. Maratón. To sa beží strašne ďaleko a strašne dlho a beží sa to asi s miliónom Tiežčofurtbehačov. Som sa najprv zľakla, že pobežím aj ja, ale Tenčofurtbehá povedal, že maratón je na mňa príliš, a že aj tak to majú psy zakázané. Jemu sa ale nedá veriť, takže som tŕpla až do štartu. Naštastie ma nevzal so sebou. No ale stala sa mi iná strašná vec. Táčofurtpečie ma zobrala na návštevu a na návštevu sa v Budapešti chodí emhádéčkou. Vedeli ste, že v budapeštianskej emhádéčke sa za psa mojich rozmerov platí ako za dospelého človeka? Keď čítala cenník významne na mňa pozrela. Ak by som sa vraj zmestila do kabelky, mala by som cestu zdarma. Spravila som na ňu natozabudni oči. Zabudla. Zaplatila a išlo sa. Metrom, električkou aj autobusom. Niečo strašné. Vôbec nechápem ako do toho ľudia dobrovoľne nastúpia. Aspoň že v mieste určenia bola za odmenu šunka, teda sonka.
