Fóbie

Robia si zo mňa srandu. Konkrétne Táčofurtpečie a Tenčofurtbehá si ju robia. Vraj sa všetkého bojím. “Ty sa bojíš aj vlastného tieňa,” hovoria. To ale predsa nie je pravda. Vlastného tieňa sa nebojím. Asi. Ešte sme sa nestretli. Ja sa pod nohy nepozerám.
Bojím sa len:
metly,
mopu,
vysavača,
prudkých pohybov,
veľmi silného vetra,
stredne silného vetra,
búrky,
vlakov,
nákladných áut nad 3,5 tony,
na zemi položených čiernych tanierov,
jojo psov (rovná sa pes, ktorý keď šteká, nadskakuje),
mnohozubových psov (okrem Maxa),
ohňostrojov a čohokoľvek, čo robí bum,
zľaknem sa keď mi hodia loptičku,
koní,
pohybujúcej sa vodnej hladiny a
gréckych mačiek.
Úplne najviac sa ale bojím, že sa nevrátia domov z Idemenanákup, Idemedopráce alebo Idemvysypaťsmeti. Aj im dávam kňučaním najavo aby nikam nechodili, aj vždy držím protestnú hladovku keď sú preč, aj z kože idem vyskočiť keď sa vrátia, ale oni nič, stále niekam “navždy” odchádzajú. Keby ma aspoň zakaždým brali so sebou.

P.S. Tenčofurtbehá je v šoku. Dal mi okoštovať kyslú kapustu a ja som jej zhltla za hrsť. Asi zabudol, že psy sú všežravci.

Voľby

Voľby

Spánok

Spánok