Niekedy som naozaj rada, že som pes. Tak napríklad dnes. Opäť raz bezo mňa rozhodli, že pôjdeme na Idemevon. Ja sa teda nesťažujem. Idemevon mám rada, a aj sa patrične teším len čo mi oznámia, že sa ide. Lenže prišlá tá arktická zima, a keď je zima, tak sa ľudia musia obliekať ako Joey v priateľoch – takto. Zasa to celé trvalo snáď pol dňa. Som rada, že ja to nemusím. Ja som zateplená podľa najnovších noriem. Som chladu aj vetru odolná. Najlepšie je, že hoci na seba natiahnu snád asi všetko, čo doma nájdu, aj tak im začne byť zima a môže sa ísť domov. Vo výsledku potom zabijeme viac času obliekaním a vyzliekaním ako Idemevon samotným. Vrchol všetkého je keď sa Neolizujju pred odchodom rozhodne, že sa potrebuje vyvenčiť. To už idem z kože vyskočiť, a ak by som bola o trošku väčšia, tak už ohrýzam kľučku na dverách.
Nakoniec sme teda vyrazili a bolo to celkom fajn. Boli sme pri Dunaji. Fúkalo. Výborne som si zabehala. Miestami som dokonca lietala. A videli sme labute, istotne krvilačné, a aj veľkého psa, ktorý ma istotne chcel zožrať lebo sa na mňa podozrivo pozeral.
