Došla šunka. Normálne sa minula a v chladničke ostali iba samé zbytočnosti ako reďkovky, mrkva a ľadový šalát. Najvyšší čas, že sme zdvihli kotvy a odišli na Idemekdobrýmľuďom. Niečo také ako keď Mongoli v roku 1241 vtrhli do Uhorska. Akurát, že my nevyžierame sýpky a nepľundrujeme krajinu. My len rabujeme chladničku u Dobrýchľudí. Je mi hej, dostávam lovecký salám a ani nemusím robiť Sadnidajlabkuľahni. To je totiž otrava, a hlavne to zdržuje, spomaľuje kolobeh salámu v prírode. Ja preto spravidla rýchlo sadnem, podám labku aj ľahnem ešte skôr ako dajú povel. Čo ak by sa salám pokazil? Všakáno.
U Dobrýchľudí je fajn. Ale pár vecí ma rozčuľuje. U susedov je Rika – jazvečica. Robí mi zle. Šteká na mňa keď ideme ráno do záhrady na Idemevon a ja sa potom neviem sústrediť na výkon. Sa to potom spravidla podarí až na tretí, či štvrtý pokus. Neviem, čo radšej neotravuje nejaké jazvece – rúropes jeden.
A je tu teplo ako v lete. To je celkom zlé lebo ja som ešte stále nepustila všetku zimnú srsť. Sa trochu prehrievam. Ešteže ma Tenčofurtbehá nezobral na Idemebehať. Teda zatiaľ, ten Damoklov meč mi visí nad chvostom. A aj búrky sa mi začali diať. Zasa sa niekde vytvoril ten mrzký oblak kumulonimbus a narobil šarapatu. Som sa musela strategicky stiahnuť pod detskú postieľku (Ja som teda najprv skočila do postele k Tomučofurtbehá, no on ma vyhodil. Posteľ je vraj Fujnono).
No ale späť k pozitívam. Lovecký salám je teda jednoznačne číslo jedna. Číslo dva je trávička. Neleží sa síce na nej ako doma na gauči, ale je to prinajmenšom veľmi podobné. Výborná vec a úplne najlepšie je, že z trávy si môžem aj odhryznúť. To si teda z gauča nemôžem.
