Bol piatok ráno. Ako obvykle Tomučofurtbehá začala bzučať ruka. Čakala som, že vstane, odíde vypustiť prevádzkové kvapaliny, potom si začne chystať raňajky, oblečie sa a zasa raz navždy odíde do práce. V podstate urobil všetko podľa očakávania až na to, že do práce neodišiel. Aj som sa najprv potešila, že bude doma – extra pár rúk na škrabkanie sa predsa vždy hodí, ale potom sa to začalo. Začal odnášať celý byt z bytu von do auta. No fasa, zasa sa niekam ide! Táčofurtpečie popritom ako on nakladal, zhŕňala ďalšie veci na kopu. Neolizujju tie veci pre zmenu zasa odnášala niekam inam a Táčofurtpečie ich musela hľadať. Celé to trvalo asi tak plusmínus päťstošesto hodín. Keď napokon v byte neostalo okrem nábytku prakticky nič a auto praskalo vo švíkoch, otvorili dvere na prepravke a strčili ma dnu. Čerešnička na torte či tak nejak. Tenčofurtbehá naštartoval a vyrazilo sa na to čo nazvali Idemedokrakova. Idemedokrakova je vlastne to isté ako Idemenavýlet len je to ďaleko a odohráva sa to v Poľsku. V Poľsku som už raz bola na Idemedovaršavy. Vtedy to ale bolo nejaké iné Poľsko – bola tam zima. Tentokrát sme ale dorazili do nejakého tropického Poľska lebo tam bolo pekelne horúco. Ubytovali sme sa a TČFB ma hneď zobral na Idemevon aby som pred spaním urobila číslo jedna aj dva. Akosi sa mi ale nič nepodarilo. Jednak som mala trému pred cudzími ľuďmi, ktorí chodili všade okolo mňa a jednak tam jazdilo veľa električiek a ja sa električiek bojím. Až tak, že som sa rozhodla ísť sama naspať na hotel a Tohočofurtbehá nechať samého. Problém nastal, že som si akosi nezapamatala cestu, a tak som behala po meste hore dole. TČFB behal za mnou. Nakoniec ma dolapil a na hotel sme išli spoločne.
Idemenavýlet má aj svoje pozitíva. Najlepšia vec je, že TČFP a TČFB nejak neriešia čo zjem a sú nejakí ochotnejší podeliť sa s ľudskou stravou. Tentokrát sa mi ušiel dokonca aj kebab. Aj s miernou nehodou. TČFB ho jedol na lavičke a ja som sa strategicky umiestnila priamo pod kebab. Samozrejme, že mu z kebabu kvapkala šťava priamo na moju hlavu. Konečne som zasa raz poriadne voňala.
V Krakove sme boli celé tri dni, väčšinu času sme chodili nezmyselne horedole. Vraj po pamiatkach. Miestne psy na mňa havkali: “Hej dziewczyno, dobrze wyglądasz!” Nerozumela som im. Miestne deti ma zasa chceli hladkať a pýtali sa: “Mogę pieścić pieska?” Ani tým som nerozumela lebo narozdiel od TČFP a TČFB som nikdy nebola gastarbaiter na západe a po poľsky som sa nenaučila.
Aspoň, že v nedeľu som mala pokoj. Tenčofurtbehá bežal maratón a Táčofurpečie aj s Neolizujju ho odišli povzbudzovať (alebo na nákupy?). Mňa nechali spať na hotely. Vôbec sa nesťažujem, ale aby si nemysleli, že ma aj nabudúce môžu len tak bez konzultácie niekde nechať, som pre výstrahu rozhrýzla tašku. Tak!
P.S. V Krakove mám klub. Aha:
