No keď už sú tu tie Vianoce podelím sa s vami s jedným tajomstvom. Táčofurtpečie a Tenčofurtbehá o tom rozprávajú ako o najlepšom darčeku, ale to nesedí lebo sa to nedá jesť. Teda teoreticky možno aj dá, ale tak kto by to žral – všakáno? Jáj vy neviete o čom točím. Vysvetlím. Táčofurtpečie sa pred časom opäť raz začala nejak zväčšovať. Zväčšovala sa až kým nedosiahla kritický bod a musela odísť do nemocnice, lebo by inak asi pukla. Z nemocnice už neprišla sama. Doniesla brata pre Neolizujju. No skúste hádať ako sa asi volá. Hádate správne – je to Neolizujho. Neolizujho je večne hladné ľudské šteniatko a svoj hlad dáva najavo mimoriadne hlasným plačom. Skrátka, reve jak Hurón. (To sa vraj tak hovorí, ja žiadneho Huróna psosobne nepoznám). Je to otravné, no mňa to nejak nerozhadzuje. Ja ten jeho rev v pohode prespím. Podobne je na tom aj Neolizujju. Vonkoncom sa to ale nedá povedať o Tomčofurtbehá a Tejčofurtpečie. Malý len zamrnčí a tí dvaja kmitajú ako na povel. Aj v noci! Nechápem prečo veď hádam by sa svet nezrútil ak by si krpec počkal s kŕmením až na raňajky…
No ale k veci: Všetkým vám, aj za Neolizujju, Neolizujho, Túčofurtpečie, Tohčofurtbehá a rybičky, želám Veselé Vianoce!
Vaša Ellie
