Tenčofurtbehá v sobotu tepoval svoj matrac a strašne nadával.
“Ty potvora jedna čierna chlpatá, aby ti všetka šunka oplesnivela!” hundral si popod nos. Zasa som ja bola za zlú. Ako vždy! A ako vždy, nevinne. Ja som si nevymyslela, že odídu na výlet a nechajú ma doma samú. Tak čo som mala robiť?
Jednoducho som sa zariadila po svojom. Tak poporiadku. Keď sa za nimi zabuchli dvere, odišla som trucovať do obývačky. Nejaký čas som tam pobudla, ale trucovať osamote je o ničom. Na trucovanie je najlepšie mať svedkov. Ani Neolizujju netrucuje pokiaľ sa nikto nepozerá. Takže som sa presunula do chodby. Tam na stene visí moje vodítko. Teda viselo. Zistila som, že keď poriadne vyskočím dokážem ho strhnúť dole. To sa mi asi na sedemstodevaťdesiatysiedmykrát aj podarilo. Ďalší krok? Rozhrýzť ho na márne kúsky. To sa podarilo tiež.
Čo ďalej?
Neolizujju si nechala v chodbe svoje zalepovacie tenisky. Stačila chvíľka a už neboli zalepovacie. Odhryzla som suché zipsy. Ďalšia zastávka? Obývačka. Na stole nechali nejaké papiere. Netuším aké, ale rozžužlala som ich všetky nakomplet.
Čerešnička na torte.
V jednom momente sa mi zdalo, že by som aj cikať mohla. Nič zásadné, kľudne by som vydržala, ale oni nechali otvorené dvere na spálni. Táááákže som pekne krásne vyskočila na posteľ, lokalizovala miesto kde má Tenčofurtbehá počas spánku umiestnenú hlavu, odhrnula vankúš a hodila poriadny cvrk. Na, to ich naučí, že ma nemajú nechávať samu!
