Vraj si za to môžem sama, vraj som na nich tak naviazaná, že s nikým nevydržím. Vraj by som kľudne aj tri dni nejedla…. vraj vraj vraj. Ja mám skôr pocit, že oni bezo mňa nemôžu žiť, a tak ma všade vláčia so sebou. Nie je tomu inak ani tento rok. Hneď mi bolo divné, že namiesto obvyklého upratovania a varenia dávali na kopu veci a Tenčofurtbehá ich postupne vynášal do auta. “Klasika,” pomyslela som si “ďalšie Idemenavýlet.” Do auta strčili prepravku, mňa do nej. Zvyšné centimetre kubické auta zaplnilo všetko čo nebolo v byte priskrutkované. Vyrazili sme. K Dobrýmľuďom to dávame spravidla na jednu cikpauzu takže keď sme zastavili po druhýkrát a nikto ma nevítal s loveckým salámom v ruke, pochopila som, že toto bude na dlhšie. Tá cesta nemala konca kraja. Po asi tristodvadsiatejprvej cikpauze som si povedala dosť a nastúpila som do cudzieho auta. Tá milá macedónska rodina čo akurát na tom odpočívadle piknikovala to zobrala ako fór – vôbec im nedošlo, že to bol pokus o útek. Tenčofurtbehá hromžil a zasa ma poeticky nazval “tykozajednatoniejenašeauto” a “ajtaktijetoprdplatnéidúrovnakýmsmerom.” Nakoniec sme dorazili na miesto určenia a ja som hneď pochopila kde som. Pri našom aute bol zrazu Dimitris a jebo dva psy Kastor a Polux a hneď na mňa spustili: “čau kočka ako sa darí?” Ja na to: “sorry ale nerozumiem po grécky” Oni:”sifnomi despinis, katalavenete elenika?” Ja: “ne, katalaveno elenika” a oni: “no tak ako sa ti darí ty buchta?” Už to vidím, že tu zasa bude kopec srandy
