Musím sa vám trošku posťažovať. Mierne sa hnevám na Túčofurpečie, Tohočofurtbehá a dokonca aj na Neolizujju. Vysvetlím. V piatok ma Táčofurtpečie zradila. Normálne s ňou chodím len na Idemevon, ale tentokrát si vymyslela, že aj ona musí ísť behať. Mňa samozrejme musela brať so sebou. Vraj mi chýba pohyb. No riťpaľovu, nechýba. Ja to viem hádam lepšie. Sobota bola akotak pokojná, aj keď sa mi nepáčilo, že Neolizujju mi brala z tlamy moju žuvaciu kosť. Ku cti jej slúži, že sa pokúšala o výmenný obchod a ponúkla mi na oplátku svoju plastovú kocku. No bohovský barter. Čo mám akože robiť s kúskom plastu? V nedeľu ma Tenčofurtbehá zasa zobral na Idemebehať. Som vedela, že je zle keď si za bieleho dňa namontoval na hlavu svetlo. Sme sa tárali po lese až do tmy. Viete aký náročný je pohyb ak od únavy ťaháte zadnú nápravu po zemi a zakopávate o tú prednú? No a potom sme prišli domov celí zablatení a samozrejme, že ma zasa strčili do vane. Počas sprchovania stála Neolizujju pri vani a drzo sa mi smiala do očí. Čudo malé škodoradostné.
P.S. Teraz sa tvárim, že neexistujem, aby zasa niečo nevymysleli
Idemebehať – zasa
