Fakt nerozumiem prečo by som mala jazdiť v prepravke. Za prvé – nič odtiaľ poriadne nevidím. Nič, nic, nichts, ničevo, nada, nothing, prd. Za druhé – Neolizujju má fajnovú autosedačku a vozí sa ako princezná. Za tretie – z prepravky jej nemôžem kradnúť chrumky. Sú síce hnusné a špenátové, ale keď má ona, chcem aj ja. Tak je to správne a tak to má byť. Zakaždým sa im pri nastupovaní snažím naznačiť, že je tu zjavná nespravodlivosť. Tenčofurtbehá otvorí dvere na prepravke, zavelí: “hop!” a ja skočím do medzery medzi sedadlom vodiča a prepravkou samotnou. Väčšinou ostanem ležať na zemi, ale dnes som to posunula o level vyššie a obsadila autosedačku. Nedochádza im. Zakaždým ma len zodvihnú a strčia do tej prekliatej krabice! Je to psí život!
Hladovka
