Som v Grécku. Majú ma tu radi. Hlavne ľudské šteniatka. Volajú ma μαύρος σκύλος a chcú ma hladkať a hrať sa so mnou. Musím povedať, že sa mi to ani trochu nepáči. Hneď v prvý deň som viedla Tohočofurtbehá na vodítku (logicky – kto je vpredu, vedie) a stretli sme Túčonámprenajímaizbu aj s jej ľudským šteniatkom. Hneď sa na mňa vrhlo, teda vrhla lebo to bolo dievčatko. Tohočofurtbehá zahrnula otázkami, pričom jedna z nich bola naozaj podstatná – či sa môže ísť so mnou niekedy prejsť. Samozrejme, že ma Tenčofurtbehá opäť podrazil a povedal áno. Malá ale hneď položila doplňujúcu otázku: “Teraz?” Hádajte čo jej povedal. Že jasné! No a bolo vymaľované, dievča schmatlo vodítko a poďme na prechádzku. Nemalo zmysel klásť odpor, mala silu východonemeckej guliarky. Vymietla so mnou polovicu dediny, pretože ako sa ukázalo, každý ju tu pozná a ona pocítila neutíchajúcu potrebu ma každému predstaviť. Aj to by sa dalo prežiť, ale všetci tí ľudia ma len hladkali. Nikto, naozaj nikto mi nedal šunku. To čo sú za móresy!?
