Dnes som mala hryzací deň. Všetko to začalo ráno keď Tenčofurtbehá zavelil ideme na Idemenahuby. Idemenahuby sa vykonáva v lese. Celá aktivita pozostáva z chodenia po lese a v zbieraní zvláštnych rastliniek, ktoré ľudia nazývajú hríby alebo huby. Veľmi dôležité je počas Idemenahuby, šomrať si popod nos. Tenčofurtbehá si šomral niečo v zmysle: idemeskrížompofunuse, ničnerastie, ahatuje, taknič, samýstarýhríb a tak podobne. Doniesli sme päťapol hríba. Vraj na praženicu. Zasa sa nepodelili. No ale k tomu hryzaciemu dňu. Ja som v tom lese hrýzla konáre popadané po zemi. Neviem prečo, proste som to tak vnútorne cítila. Problém ale bol, že potom ako sme skončili s Idemenahuby, sme nastúpili do auta a tam s nami nastúpil aj tento môj vnútorný pocit. V aute som tak trošku, ale úplne nechtiac, fakt neklamem, prehryzla Tomučofurtbehá remeniok na fotoaparáte a Ľudskémušteniatkualiaségre som vyhrýzla dieru do poťahu na novučičkej autosedačke. Tenčofurtbehá hromžil a nazval ma Krucináljaťaprerazímtyčudočiernechlpatéprepravkutikúpim. Potom ho to ale prešlo. Asi pochopil, že za to nemôžem ja, ale zasa zlý materiál. Prehryzpropylén alebo prehryzester.
Maratón
