Som v tom absolútne nevinne. Ókáá, malú vinu na tom teda mám, ale fakt len maličkú. Prioritne za to môže Táčofurtpečie, že to len tak položila na taburetku. Na dosah mojej tlamy. No dobre, trošku za to môže aj Neolizujju lebo sa nechcela nechať kŕmiť pri stole a Táčofurtpečie za ňou musela behať s jedlom. No každopádne, dopadlo to tak, že sme uprostred obývačky boli len ja a miska. No čo sa asi tak mohlo stať, ak sa v jednom momente na rovnakom mieste ocitli predátor – to akože ja a korisť – to akože detská výživa? Zákon džungle velil jasne: “Zožer to lebo to zje niekto druhý!” Som zožrala. Jasná nehoda, nie?
No a dnes sme zasa boli na Idemebehať. Ja si to snáď na staré kolená aj obľúbim. Neolizujju je totiž silná motivácia. Nedávno sa rozhodla, že sa pridá k druhej strane, a že už teda nebude štvornožec ale dvojnožec. To by mi mohlo byť v zásade ukradnuté, lenže ona ma používa ako chodítko prípadne o mňa brzdí keď sa rozbehne po dvoch. Takže iste chápete, že občas aj ja rada vypadnem z domu. Dnes sme bežali to, čo Tenčofurtbehá nazýva Dlhýbeh. Ak by ste nevedeli prečo to tak volá, tak preto, že bežíme dlho – naozaj dlho. Vtedy mi na chrbte nosí vodu a misku na ňu. To musí, lebo kaluže nie sú vždy poruke a ja z Dunaja nepijem. Nehodlám to riskovať. Som videla na National Geographic ako krokodíl nílsky strhol do vody pakoňa hrivnatého. Normálne celého Connochaetes taurinus. Také hebedo! Mňa by taká beštia zožrala ako jednohubku. Tenčofurtbehá sa mi rehní, že som strachopud lebo v Dunaji vraj krokodíly nežijú pretože by im u nás vraj bola zima. No jasné, lebo krokodíl nemôže byť otužilec!