Teraz vás naučím niečo o psej komunikácii. Existujú dva druhy komunikácie medzi nami psosobnosťami. Za prvé – komunikácia prostredníctvom psodkazov a za druhé – psignály. Psodkazy sú buď tuhého alebo kvapalného skupenstva a psignály máme zasa zvukové alebo vizuálne. Pre lepšie pochopenie uvediem pár príkladov. Takže kvapalný psodkaz je odkaz cvrknutím. Skrátka keď ma Tenčofurtbehá alebo Táčofurt pečie zoberú na Idemevon, svojim crvknutím zanechám správu ostatným náhodným psokoloidúcim. Napríklad: Toto je môj štrk, čúraj inde! Teraz vysvetlím tuhý psodkaz. Tí šikovnejší z vás už určite pochopili o čo sa jedná. Tým menej šikovným: Jedná sa o bobek. Tento psodkaz funguje veľmi podobne ako ten kvapalný. Podľa mňa je to ideálny spôsob ako dať vedieť ostatným psom z bytovky akú máte dietu. Problém ale je, že ľudskí členovia mojej svorky moje tuhé psodkazy zbierajú. Asi sa boja, že sa niekto dozvie, že ma trápia granulami! Hlavnou výhodou psodkazov je, že sa spravidla nejedná o bezprostrednú komunikáciu, teda že si Vašu správu dokáže ten komu je určená prečítať povedzme aj na druhý deň. Problém ale je, že si ju vie prečítať aj ten, komu určená nie je. Bohužiaľ, zatiaľ svoje psodkazy šifrovať nedokážem. Psignály si rozoberieme nabudúce
Sneh
