Hlásim, že sme boli na Idemekvode. Vonku bolo asi sedemnásťtisícdvestošestiesadvacelátrinadruhúkrátsedem stupňov a tí dvaja sa rozhodli, že sa idú schladiť. Dobre vedia, že sa bojím vody a napriek tomu ma ťahajú so sebou. Nemôžem vraj zostať sama u Dobrýchľudí lebo zavýjam, lietam horedole a ničím čo mi príde pod pazúr (naposledy sieťka na balkónových dverách). Nechápu, že ja to robím len preto, aby som dostala extra porciu šunky lebo Dobríľudia ma vždy chcú jedlom rozveseliť. Každý predsa vie, že šunka je najlepší liek na psí smútok. No ale zasa som odbočila. Späť k vode. Si predstavte, že tam plávali ryby (som si všimla z brehu). Ja ryby rada. Predovšetkým v paradajkovej omáčke. Ideálne filety lebo šproty škrabú v hrdle. Och – také filety alebo aspoň konzervu vylízať… Ale to zasa odbočujem. Kde sme to boli? Jáj voda. No okrem rýb tam plávalo aj všeličo iné. Napríklad cudzie ľudské šteniatka, dospelí ľudia a kus dreva, na ktorý som si robila zálusk lebo drevo to je skorokosť a dá sa to hrýzť. By som aspoň vyplnila čas, kým sa tí dvaja vychladia. No ale skorokosť bola vo vode a tam ja teda neskočím. Ani náhodou. Nikdy, nikagda, nímals, nevr, možno za šunku. Som sa aj snažila pohľadom naznačiť Tomučofurtbehá, že veď sa neštorcuj a prihraj mi to, ale odignoroval ma. Sebec jeden. Na protest som zaľahla do rozkladacieho tieňa, ktorý mi priniesol so sebou. No dobre no, možno nie je až taký sebec….
