Dnes ma Tenčofurtbehá zaskočil. Zobudil sa ešte za tmy, tichúčko sa obliekol, naraňajkoval v kúpeľni, aby nikoho nezobudil a zašepkal:”Idemenakopec” Hmm, niečo nové, pomyslela som si a rozospatá som si akosi zabudla uvedomiť, že ak s niečim novým vyrukuje Tenčofurtbehá, zaváňa to malérom. A malér sa z toho teda naozaj vykľul. Ukázalo sa, že Idemenakopec je to isté ako Idemebehať, len bežíme do kopca. No a aký kopec mohol Tenčofurtbehá asi vybrať?! Najvyšší na ostrove. So skalami veľkými ako Helenka Růžičková v časoch najväčšej slávy a s bodliakmi, ktoré by zastavili aj spojenecké jednotky počas operácie Overlord. Poviem vám, bola to poriadna fuška. Na tie balvany mi občas nestačila svetlá výška podvozku a Tenčofurtbehá ma musel niesť. Okrem toho sme párkrát zablúdili, pretože turistické chodníky tu nemajú – teda máte buď chodník, ktorý neviete kam vedie alebo turistické značky bez chodníka. Si vyber! No ale nakoniec sme trafili a bolo to fajn. A mi poriadne vyhladlo, takže som pred cestou naspäť dole zožrala Tomučofurtbehá cereálnu tyčinku. Nebola to šunka, ale lepšie ako drôtom do oka.
