Neviem, či mám byť urazená alebo sa cítiť polichotene. Vysvetlím. Opäť sme boli proti mojej vôli na idemebehať. Si tak bežíme cez les, Tenčofurtbehá ako živý štít vpredu, ja za ním. Zrazu sa pred nami objavil párik s dvoma psami, čo boli na idemevon. Teda psami; to jedno sa dalo klasifikovať ako pes domáci – canis lupus familiaris, to druhé ale ani náhodou. Sa to k nám rozbehlo a polovica páriku zakričala, že: “Nebojte sa, to je tiež šteniatko.” Vraj šteniatko. Šteniatko čoho? Zubra európskeho? Samozrejme Tenčofurtbehá zasa zle vyhodnotil situáciu a rozhodol sa zubra pohladkať. Ňuňuňu. Samovrah. Ešteže som ho zachránila a štekotom som tú príšeru zahnala na ústup. To, že som si pri tom cvrkla zostane medzi nami. No ale zubor nezubor, TIEŽ ŠTENIATKO?!!! Ja nie som žiadne šteniatko. Ja som plnohodnotný pes, dospelák!
