V sobotu sa diali veci. Tenčofurtbehá sa konečne rozhýbal. Do auta naložil Neolizujju a vozík na Neolizujju. Ja som sa naložila sama. Išli sme na Idemevon k Dunaju. Tam sme zasa stretli Viktora, o ktorom, ak by nebol pes, by som si myslela, že je bývalý futbalista pretože má nohy do O. Viktor má furt blbé kecy, šteká na mňa akoby mu to tam patrilo. Normálne dá baf a aj jedno hav. Machruje. Odkedy ma raz takmer ocikal ho ignorujem. No odhliadnuc od tohto stretnutia to bola veľmi príjemná vychádzka. Nie ako večer. Večer sme opäť išli autom k Dunaju. Tentokrát ale na Idemebehať. Ak vám je divné prečo chodíme autom na vychádzky, vysvetlím: Je to kvôli mne. Predtým sme chodili na polia v okolí našej ľudskej búdy, lenže párkrát nastala krízová situácia – počula som vlak, kamión alebo videla koňa čo sa pohol. Počas krízovej situácie mozog velí utekaj domov, čo pre mňa znamenalo prebehnúť frekventovanú cestu a koľajnice. Keď som takto prebehla popred rušeň, si Tenčofurtbehá povedal dosť a vozí ma autom. Takto presnú cestu domov nepoznám a v krízovej situácii trafím nanajvýš k autu. Včera sme si teda takto po tme bežali, keď sa z diaľky ozvalo bum a zasa bum, a potom ešte bumbumbum. Úplný Stalingrad a Dien Bien Phu dohromady. Jasné, že som sa zvrtla a šprintovala k autu. Ani som sa neobzrela. Z diaľky som potom len počula ako TČFB kričí: “Ellie, ku mne Ellíí” a píska. On píska hlasno ako bača z Očovej. Ale aj tak mu to bolo prd platné. Ja sa späť v ústrety nebezpečenstvu nevrátim. Pekne som ho počkala pri aute. Mu to trvalo kým sa dovalil. Som sa mu vybrala oproti až keď som ho uvidela vysvieteného ako turecký kamión. Sme sa zvítali ako Zdeněk Svěrák s Koľjom v pražskom metre na stanici Moskevská (normálne “tysmidal,”objatia a tak). Doma som potom dostala kostičku a všetci boli veľmi radi, že som stále s nimi. Asi to budem praktizovať častejšie.
si to budem praktizovať častejšie.
