Tak sa nám ten nešťastný rok 2020 pomaly ale iste chýli ku koncu. Pandémia! Hrozivé to slovo. Teda hrozivé v prípade, že nie ste napríklad pes. Ak máte tú smolu a ste človek, je to dosť naprd. Stále mať rúško na tvári a stres z toho kto kde na vás kýchne, to je o ničom. Preto sa treba vedieť narodiť. Ako napríklad ja. Ak by som o korone nepočula rozprávať Túčofurtpečie alebo Tohočofurtbehá, ani by som netušila, že nejaká pandémia je. Opakujem, treba sa vedieť narodiť. Ale pozor ako! Ak by ste sa totiž narodili ako norok európsky alias mustela lutreola, boli by ste ako hovorí Švejk Josef: “v hajzlu s celou slávou.”
Celá pandémia teda išla akosi mimo mňa. Určité náznaky, že sa niečo deje tu ale predsa len boli. Predovšetkým Tenčofurtbehá sa začal viac vyskytovať doma. Celé dni telefonuje a trieska do klávesnice (ľudia sú fakt divní a on teda obzvlášť). Čo je ale najhoršie, čas, ktorý doteraz využíval na cestu do a z práce, teraz využíva na behanie. A keď behá on behám spravidla aj ja. Vraj potrebujem pohyb. V tomto je nekompromisný a nedokážem ho ani oklamať tým, že predstieram, že mi atrofovali svaly.
“Nerob sa, aj tak keď vyjdeme von, budeš behať ako pojašená,” hovorieva. Najhoršie je, že má pravdu. Mňa to Idemebehať nejak začalo baviť. Problém je len prechod z vyhriateho bytu do tej hmlistej depresie. Keď už som ale vonku, je to fajn. Kaluže, blato, všetko musí byť. Bohužiaľ následne často musí byť aj vaňa.
No ale k veci, šunka je základnou hodnotou v živote psa… Jaj nie to som chcela.
Keďže sú tie Vianoce a roku 2020 konečne zvoní hrana, chcem vám všetkým poďakovať, že dokážete tie moje bláboly čítať a zaželať vám príjemné sviatky prežité v kruhu svojich najbližších ak to čo i len trošičku ide. A nech je rok 2021 lepší ako ten predošlý. To by zas nemuselo byť tak náročné splniť. Ale pre istotu idem zaklopať chvostom niekam na drevo, nech to nezarieknem…
